Petra Fornayová: Ekologický paradox, choreografie práva a jeho porušení

Máš před ukázkou work in progress v projektu Green Streets of Europe na festivalu  KoresponDance. Už jsi vynalezla nějakou uměleckou praxi, která je udržitelná, což má být cíl projektu.

Nie dostatočne. Ani v rámci tohto projektu, ani generálne pri všetkých ostatných projektoch, hoci by som rada. Čiastočne sa mi to darí napĺňať využívaním dostupných zdrojov a materiálov. Tak napríklad tu sa snažím využiť všetko, čo je momentálne k dispozícii. V aute sme mali paddleboard, môj syn mal neoprén – a z toho sme poskladali túto ukážku.

Chudé divadlo, ekologické divadlo?

Ve starším projektu Grass is Green/Zelená je tráva jste se ptali, kterých lidských svobod by se diváci kvůli ekologii, čili⁠ záchraně planety vzdali. Zajímá mě, kterých  svobod –⁠ ale uměleckých –⁠ bys byla ochotná se vzdát ty sama. Kdy ses musela vzdát nějakého uměleckého nápadu, protože byl prostě neekologický?

Nechcem zachádzať do politických detailov situácie na Slovensku, ale u nás sa takmer všetci, ktorí pôsobíme v nezriaďovanej sfére, vzdávame nápadov v ich pôvodnej podobe. Kvôli ekonomickým faktorom sa približujeme k chudobnému divadlu. Nemusíme sa vracať priamo k Artaudovi a ku Grotowskému, ale musíme sa vracať k podstate… či variť z toho, čo je. A tým pádom môžeme konštatovať, že väčšina predstavení je ekologických.

V predstavení Grass is Green bolo veľa nápadov. V originálnom scenári som rátala s dosť inými možnosťami – napríklad filmové dokrútky na rôznych miestach sme chceli robiť s veľkým štábom, aby boli uveriteľné. Nakoniec sme museli skĺznuť k inému riešeniu. Našťastie to výsledku neublížilo, dokonca sme získali výrazný komický rozmer. Je to ako s históriou: nikdy nevieš, ako by dopadla paralelná možnosť. 

Myslíš, že jít za dokonalým estetickým ideálem může přinést změnu, nějak inspirovat ekologické myšlení, podobně jako jít za ideálem ekologie?

Podstatné je naplniť vlastnú víziu. Jej obsah musí byť pre mňa ako tvorcu nevyhnutný. Ja sama a aj moji spolupracovníci, ale samozrejme aj diváci, by ideálne mali cítiť, prečo je pre mňa nevyhnutné o istých veciach hovoriť, navyše prostredníctvom divadelnej expresie. Forma je dôležitá pre sprostredkovanie vízie, čo obsahu, takže v rámci limitovaných prostriedkov je treba zapojiť veľkú fantáziu. Spisovateľ nie je obmedzený ničím – len počítačom a perom. Vytvorí svoj vlastný svet, ten ponúkne prijímateľovi, ktorý sa tak môže konfrontovať s názorom iného človeka. Pri živom umení je to inak, navyše musíme brať do úvahy ekologický aspekt. Ale stále chceme ponúkať víziu.

Otázkou je, či je lepšie vytvoriť technicky náročné predstavenie so stovkou svetiel a miliónom neekologických efektov, ktoré však zmení uvažovanie publika želaným smerom, alebo veriť, že predstavenia vytvorené z ekologických materiálov sú tie, ktoré svet naozaj zmenia. V realite sa samozrejme pohybujeme medzi týmito dvomi extrémami. Čo je vlastne ekologické umenie? Je to účinok na diváka alebo spôsob výroby predstavenia? Tu platí, že účel svätí prostriedky.

Tady na festivalu se nám nepodařilo hezky vytisknout nějaké cedule. Řešili jsme, jestli je máme tisknout znovu, nebo je jen přelepit. Došlo mi, že to samotné přelepení – je možná právě tím uměleckým gestem udržitelnosti – v ušmudlaném můžeme objevit něco uměleckého.

To sa nedá paušalizovať. Človek si musí uvedomiť skôr efekt, aký to má v celom kontexte.

Tvůrčí partnerství je evoluční proces přežití

Abychom žili, co hlásáme –⁠ to říká Zden Brungot Svíteková, která je také zapojená do Green Streets of Europe. Její tým pracuje s kameny a zkoumá, jak se vztahovat nehierarchicky a horizontálně nejen ke geosféře, ale i k sobě navzájem. Tvoje připravované představení Všichni jsme lišejníky zkoumá lišejník jako model spolupráce mezi řasou a houbou. Dlouhodobě spolupracuješ s Petrem Šulajem – co jste se od lišejníků naučili o spolupráci?

Čo sa stále učím, je vedieť, kedy niečo povedať, kedy zatlačiť a trvať na svojom a kedy ustúpiť. To je podľa mňa najväčší zázrak. Je to umenie komunikácie, diplomacie, interakcie. A často to netrafíme presne.

Nemyslím si, že rešpekt a komunikácia sú o nehierarchii. Skôr ide o to vedieť, kedy byť hierarchický a ako – lebo každý máme inú mieru kompetencie. Keď som v skupine, kde cítim, že moja kompetencia je nízka, prirodzene sa presuniem do úzadia a budem skôr načúvať, učiť sa. A keď mám kompetencie vyššie, prevezmem vedenie. Ale tým pádom aj zodpovednosť. 

Nemyslím si, že umenie môže byť úplne nehierarchické alebo anarchistické. Je to o počúvaní a o tom, koho rešpektujem v ktorom segmente. A rešpekt neznamená nehierarchiu – znamená to pochopiť svoje miesto v systéme.

A jak to pochopily lišejníky, tedy houby a řasy?

Podľa mňa to chápu. Ich vlastným vývojom. Ich chemické procesy sú nastavené tak, aby prežili. Tak ako my. A keď je pre mňa prioritou prežiť – či už vytvoriť predstavenie alebo uživiť rodinu – prispôsobím tomu svoje rozhodnutia a prijmem svoju funkciu v hierarchii.

Huba v lišajníku „pochopila“, že má zabezpečovať určité procesy – a riasa rovnako – rieši fotosyntézu. Je to evolučné, nie vedomé. Od ľudí to vyžaduje extrémnu sebareflexiu. A tým sa to prepája s umením: ak nevieme, čo vlastne môžeme odovzdať – partnerovi, publiku, svetu – aká je naša funkcia v systéme, tak sa to celé rozpadá.

Diváci vlastně zabezpečují umělecký proces, aby vůbec vznikl, i když se možná ocitají v jistém smyslu v podřízeném postavení…

Divadelná vedkyňa Erika Fischer-Lichte tomu hovorí autopoiesis. Vzniká slučka, ktorá bez divákov ide do prázdna. Ich participácia je už len v tom, že sa pozerajú.

Ja niečo zabezpečujem pre teba, keď ma počúvaš – a ty zas pre mňa. Dá sa diskutovať, čo je prvé, čo druhé – možno je to aj hierarchické. Divákom ponúkam predstavenie – niečo, čo ich motivuje zúčastniť sa a tú slučku tým uzavrieť. A diváci mi venujú svoj čas. Čo nie je málo.

Niekedy je to aj o vyrušení, neplánovanom odklonení pozornosti diváka. Tu na rybníku na sádkach paddleboard naozaj nemá čo robiť – a možno práve táto – nazvime to honosne – priestorovo-materiálna deviácia spustí reflexiu, transformáciu. Môže byť súčasťou procesu, ktorý vedie k uvedomeniu.

Choreografie a právo

Takové vyrušení dává smysl, v dnešní době nás ale vyrušuje kde co. V představení Všichni jsme lišejníky zkoumáte, že když je člověk sám, dokáže –⁠ podle nějaké teorie –⁠ udržet pozornost jen sedm vteřin… raz, dva, tři, čtyři, sedm. Co se během těch sedmi vteřin uděje třeba teď? Jak to prožíváš ty sama?

Veď to teraz robíme! Nám sedem sekúnd nehrozí – sme sústredení na náš rozhovor. Keď rozmýšľam nad vecami sama – napríklad keď varím (smích) – odchádzam od témy, znova sa k nim dosť nekonzistentne vraciam a tak dokola. Preto si nápady rada píšem, inak sa stratia. Keď sa ale s niekým rozprávam, tok pozornosti na tému sa udrží.

Pre mňa je teória siedmich sekúnd vlastne základ politického rozhodovania. Keď sa bavíš len sám so sebou, nevieš sa rozhodnúť – preskakuješ z témy do témy. Ale keď sa s niekým bavíš, dospeješ k rozhodnutiu rýchlejšie, efektívnejšie a často aj presnejšie. Nemusíš s tým človekom súhlasiť, ale pomôže ti potvrdiť alebo vyvrátiť tvoje vlastné argumenty.

Není to ⁠jako v právu, které jsi prý studovala? Jak se performativní umění propojuje s právnictvím? Která tvoje právnická kompetence se transformovala v choreografickou? V čem je choreografie právnická, v čem může být právo choreografické?

Právo som študovala pred mnohými rokmi, samozrejme. Fakultu som úspešne skončila, ale keďže ma bavila skôr teoretická rovina práva než jeho praktické aplikovanie, v praxi som bola krátko. Bavilo ma študovať systémy a normy, čím všetkým sme limitovaní, v dobrom aj v zlom – od rodiny až po celú spoločnosť. Normy, ktoré nás obklopujú, sú niekedy skvelé a pomáhajú, ale inokedy sú často úplne absurdné. To všetko je kontext pre náš život, ktorý sa tvári ako slobodný, ale v skutočnosti vôbec nie je, lebo je naplnený normami. Niekedy je to dobré – vieš, že máš jazdiť po pravej strane, nikto do teba nevrazí a môžeš si vydýchnuť.

Když jdu do divadla, tak se můžu jen posadit – a s určitou mírou pravděpodobnosti po mně nikdo nebude nic chtít…

Áno, to sú normy, ktoré fungujú. V choreografii, alebo v divadle všeobecne ide často práve o to. Vo väčšine mojich predstavení skúmam, ako fungujú systémy. Čo sa stane, keď systém vedome narušíš? Keď je systém zlý, čo máš spraviť, aby si ho narušil, aby si ho zmenil?

Spácháš umělecký přestupek, překročíš estetickou normu, narušíš veřejný pořádek…

Napríklad vyrušíš ľudí. Prestaneš fungovať v kánonoch: estetických, dramatických, dramaturgických… Urobíš niečo, čo ich vyhodí z rytmu.

Súvisí to aj s tými siedmimi sekundami. Podstata tej teórie je, že fungujeme v zažitých vzorcoch. Vraj až 99 percent činností denne je rutinných. A keď ich chceš zmeniť, musíš sa sústrediť. Sám sa sústredíš len tých sedem sekúnd. Ale keď sa rozprávame, proces sa prehĺbi a vzniká možnosť pozitívnej zmeny.

Práve v tom je prienik s právom: ak chcem niečo zmeniť – napríklad fungovanie tradičných kamenných divadiel, ktoré sú čoraz nefunkčnejšie – môžem o tom rozmýšľať sama, ale bude to trvať. Keď sa o tom bavím s iným odborníkom, ide to rýchlejšie – zrazu sa veci vyjasnia, hoci len v teoretickej rovine, keďže na samotnú zmenu systému je treba omnoho viac (malý detail, akým je exekutíva krytá politickou mocou.

Cvičení v demokracii

Takovou normou je třeba i choreografická partitura, která tanečníka svazuje, přitom dává svobodu pro improvizaci?

O tom je okrem iného aj teória rámcov. Richard Schechner či Victor Turner hovoria, že čím pevnejší je vonkajší rámec, tým väčší priestor na improvizáciu vzniká. Keď je rámec jasný – ako tento s rybníkmi – môžeš v ňom plávať slobodnejšie.

Pre mňa je proces tvorby cvičenie v demokracii – nielen umelecké cvičenie. Ako sa dohodnúť, čo vlastne chceme urobiť v danom kontexte – to je zaujímavé aj čisto ľudsky. 

Umění nás učí komunikovat o tom, že nabídka od toho druhého nás možná nějak vyruší, něco přestoupí, ale že je to součástí procesu…

Asi je to tá základná funkcia umenia – modifikovať spoločnosť smerom, ktorým si myslíme, že by sa mala uberať.

Je to politický akt, ktorým vyjadrujeme vôľu konať po svojom. Divákovi ponúknem svoj názor. Získava priestor uvedomiť si, kde sa so svojimi názormi na danú tému nachádza, pohybovať sa medzi „áno“ a „nie“. Či vie prijať iný názor, zabaviť sa ním, potešiť sa – alebo ho odmietnuť z hĺbky presvedčenia, viery, skúsenosti. Je to proces sebapoznávania.

Mně taky napadlo, že nás třeba učí soustředit se déle než těch sedm vteřin…

Podľa mňa nás umenie učí sebareflexii. Zotrvať na svojom alebo byť ochotný názor zmeniť. Vedieť, že niečo môžem prijať – alebo pokojne odmietnuť. Možno je lepšie hovoriť o možnosti než o „slobode“, ktorá je podľa mňa dnes silno nadužívané a zneužívané slovo. Nechcem hovoriť len o sebareflexii diváka, ktorý by mal rešpektovať umelecký názor, hoci s ním nemusí súhlasiť. Rešpekt musí byť obojstranný. Umelci musia rešpektovať, že diváci im venujú svoj čas, a to si treba – špeciálne dnes – veľmi vážiť. 

Aby byli diváci a umělci jako ty řasy a houby, které se navzájem respektují. Těším se na lišejníky.